reklama

Taký obyčajný deň

Tak. Dnes sa mi zase podarilo vyhrať nad tým protivným budíkom. Síce je to pomôcka, ktorú vymysleli pre osamelých nepočujúcich, ale nie je to nič príjemné. Funguje to tak, že keď sa ručičky budíka dostanú na pozíciu, ktorú ste nastavili, aby ste nezaspali, budík dá pokyn takej potvorskej vecičke, ktorú máte pod matracom postele a celá posteľ aj s vami začne vibrovať, že by to zobudilo aj mŕtveho. Vrčanie v sekundových intervaloch je také neznesiteľné, že ja som bola schopná ten budík využiť len dvakrát a potom sa u mňa vytvoril taký Pavlovov reflex, že radšej sa zobudím skôr, ako ma to drnčanie brutálne vytrhne zo sna. Je to síce na úkor kvality spánku, večer si líham s vedomím, že musím nad tým budíkom silou vôle vyhrať, ale potom ráno víťazoslávne vypnem to vibrujúce čudo skôr, ako stihne narobiť paseku na mojej duševnej pohode. Veľakrát ma napadlo, ako vnímajú počujúci drnčanie budíka a došla som k názoru, že asi tak isto. Samozrejme, počujúci si môžu aj ináč zabezpečiť budenie, napríklad si nastaviť príjemnú melódiu a tak si určite skvalitniť štart do nového dňa. Ale toto teraz neriešim.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Našťastie mám slobodné povolanie, prácu robím z domu, tak až tak často sa nemusím zobúdzať v nekresťanskú hodinu. Dnes je to iné, mám termín na stretnutie, tak sa nič nedá robiť. Nasleduje kontrola mobilu, či náhodou nedošla SMS o zmene termínu alebo nejakej katastrofy a kým sa v kúpeľni dávam do primeranej podoby, s ktorou môžem ísť medzi ľudí, štartuje sa mi počítač. Treba skontrolovať e-maily. Aj keď sa to nezdá, pre nepočujúceho je SMS a e-mail v podstate jediný kontakt so svetom. Neexistuje, aby zdvihol mobil či telefón a v priebehu pár sekúnd či minút si hovorom overil, či všetko platí. Ostáva mu len napísať SMS a keď druhá strana nemá snahu či ochotu odpísať na SMS, tak má smolu. Zvlášť, keď čas tlačí. Tak jo. Vypijem si rannú kávu a padám na dobrodružnú cestu do sveta zvukov a rôznych nástrah. Kým prídem na parkovisko pred domom ku svojmu autu, mám oči doširoka otvorené a zdravím sa každému, koho stretnem, aby som sa vyhla tomu, že si o mne bude myslieť, že som namyslená či ignorantka, keď neodpovedám na pozdrav, ktorý nemám šancu sluchom zachytiť. Sadám do auta, otočím kľúčom v štartéri a sledujem všetko na palubnej doske, aby som vedela, že motor naskočil a nijaká kontrolka nepípa, nehlási nejaký problém. Všetko sa zdá v pohode, tak zaradím spiatočku, vycúvam a hajde do sveta. Prezieravo som si už označila svoje auto s preškrtnutým uchom, aby vodiči za mnou boli informovaní, že darmo budú po mne húkať klaksónom, kým ich nebudem mať v zornom poli spätných zrkadiel, tak im neuhnem. Takže, aj keď sa za mnou bude zo zákruty rútiť húkajúca sanitka, ktorú počujúci vodiči majú šancu zaregistrovať oveľa skôr ako ja, vodič sanitky nebude môcť si klopkať po čele, keď bude okolo mňa frčať. Aj tak sa na nič nespolieham a sústavne monitorujem všetko, čo sa deje pred autom aj za autom. Musím oveľa častejšie sledovať spätné zrkadlá a tak isto viac predpokladať reakcie všetkých účastníkov cestnej premávky. Predo mnou ide dedko na bicykli a robí dosť nelogické akrobatické kúsky. Ja akosi automaticky predpokladám, že aj on môže mať problémy so sluchom, tak na klaksón nesiaham. Počkám radšej, kým si to rozmyslí, či chce ísť napravo, naľavo alebo rovno a zvládneme to v zdraví obidvaja. Došla som na miesto určenia. Ale ejha, vjazd na parkovisko je za rampou. Tak sa vykloním z okienka, stlačím zvonček na tej plechovej škatuli a čakám, že sa rampa zdvihne. Rampa sa ani nepohne. Napadne ma, že asi tá plechová škatuľa sa ma pýta na cieľ mojej misie. Tak sa snažím niekoľkokrát opakovať a podľa možnosti čo najzrozumiteľnejšie. Trvá to dosť dlho, začínam byť zúfalá. Nakoniec asi tú osobu za tou plechovou škatuľou to už prestalo baviť a milosrdne mi zdvihne rampu. S pocitom malého víťazstva sa dostanem na parkovisko úradu a naivne si myslím, že už mám to najťažšie za sebou. Prídem do vestibulu, kde v strede tróni informátor. Starý namosúrený dedko. Tak sa chvíľu mocujeme, kamže to chcem ísť, keď to už vyzerá beznádejne, napíšem mu to na papier. Pochopil, dokonca mi aj napísal poschodie a číslo dverí. No hurá! Ale... musím sa odviezť výťahom na 17 poschodie. Výťah je ďalší z mojich nepriateľov. Keď sa zasekne, zase sa dostanem do situácie, keď budem musieť komunikovať s plechovou škatuľou, ktorá sa ma bude pýtať na problém. Tentoraz ma doviezol na poschodie bez protestov a ja zase stojím pred dverami s interkomom. Stláčam zvonček a zároveň aj kľučku, lebo nepočujem, kedy zaznie signál otvárania sa. Tak sa tam chvíľu naťahujem, až nakoniec ten technický Alibaba otvorí sezam. Tá radosť nad prekonaním ďalšej prekážky je skutočne úprimná a ja sa dokonca začnem aj usmievať. Pokiaľ nezastanem pred dverami kancelárie a nezaklopem. Odpočítam do 10, čo mám tak vypočítané, že asi v tej chvíli sa ozve „vstúpte“ a riskujem, že ak sa to „vstúpte“ neozve a ja napriek tomu vrazím do kancelárie, kde bude v tej chvíli iný klient alebo nejaká iná katastrofa, tak sa mi dostane nie príliš vrelého privítania. Ale nemám inú možnosť, ak nechcem čakať donekonečna, prípadne nechcem naštvať úradníka, ktorý bude musieť vstať od svojho stola a urobiť pár krokov ku dverám s myšlienkou čo za exota tam klope. Uff. Tak vchádzam do kancelárie a okamžite zanalyzujem svoje šance na bezproblémovú komunikáciu. No... nič moc. Úradník nemá bradu ani fúzy, to by ešte išlo. Lenže sedí chrbtom k oknu, cez ktoré dopadá slnečné svetlo, ktoré ma oslepuje a nebudem mu dobre vidieť na ústa a tým pádom ani dobre odzerať. Ale snáď to nejako zvládnem. Usadí ma do kresla naproti sebe a ja sa mu snažím čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť, čo potrebujem. Síce hovorím v podstate zrozumiteľne, ale keďže nepočujem, aký je v kancelárii ruch, či tam nehrá rádio alebo nehučí nejaká kopírka či klimatizácia, neviem si predstaviť, ako hlasno mám hovoriť a zároveň ani nepočujem samu seba, tak si neviem kontrolovať hlas. Keď som po tretíkrát opakovala svoju žiadosť a zdalo sa, že úradník porozumel, tak znovu problém. Úradník sa stratil za veľkým monitorom a začal vysvetľovať s očami upretými na monitor. To je pre mňa problém. Potrebujem, aby mi komunikujúci pozeral do očí, aby som sa mohla aj z jeho očí a mimiky orientovať. Tak som to vzdala, rozumela som mu každé tretie slovo, ale som si povedala, však tie veci dostanem v dokumente, tak to nejako neskôr prelúskam. Vo vzduchu však bolo cítiť nervozitu a ja som bola šťastná, keď mi do ruky dali tie dokumenty aj s pečiatkami a ja som z tej jamy levovej mohla vypadnúť. Tak. Už som vonku a mám dobrý pocit, že sa mi zase podarilo niečo vybaviť bez väčších havárií. Ešte skočím na nákup a potom už hádam na dnes stresy skončili. Na obrovskom parkovisku pred supermarketom rolujem na nejakú medzierku na zaparkovanie auta. Je dosť ďaleko od hlavného vchodu. Zatnem zuby a opustím bezpečný priestor svojho auta a plížim sa okolo zaparkovaných áut, obzerám sa na všetky strany ako zlodej, aby ma niečo nezrazilo. Medzitým mám oči na stopkách, či v niektorom zaparkovanom aute náhodou niekto necúva a nezoberie ma na svojej kapote. Lebo vrčanie motora či klaksón nepočujem. Ani v obchode nástrahy nekončia. Medzi regálmi ešte v pohode elegantne pošpacírujem, problém začne pri pokladni. Rad je dlhý. Zaradím sa a postupne sa dostávam k pokladni. Tu do mňa niekto drcne vozíkom dosť nešetrne. Obzriem sa a ten dotyčný na mňa pozerá ako na blbca, zrejme na mňa viackrát zavolal „dovolíte“ a ja som samozrejme nereagovala. Napadne ma, že si zaobstarám nejakú výstražnú vestu s preškrtnutým uchom, aby ku mne spoluobčania pristupovali ohľaduplnejšie. Konečne! Som na rade pri pokladni. Ukladám si nákup do košíka a nesledujem pokladníčku. Keď zdvihnem zrak, vidím, že rad za mnou na mňa pozerá dosť nevraživo a pokladníčka tiež nemá svoj deň. Nervózne mi zopakuje otázku, ktorú asi položila viackrát – koľko mám rožkov... Zdržiavam, že jo... Cítim, že mi líca zalial rumenec, zaplatím a padám preč. Konečne doma. Steny, kde sa cítim bezpečne, kde na mňa nečíhajú nástrahy sveta zvukov, techniky, plechových škatúľ a kde do mňa nikto nedrcá nákupnými košíkmi, neklepe si po čele ani nepozerá po mne akoby som spadla z Mesiaca. Je tu síce ticho, nehrá tu rádio ani hudba, nie je tu ani človek, ktorý by so mnou trpezlivo komunikoval a zdieľal môj svet ticha, ale nehrozí mi tu nič, čo by som nemohla očakávať. Pustím sa do práce s korektúrou textov. A večer si pustím televízor s nádejou, že nejaký pekný film si budem môcť pozrieť aj so skrytými titulkami. U mňa je v televízii vypnutý zvuk. Titulky nejdú. Tak len bezmyšlienkovite prepínam programy a hľadám, kde sa na nepočujúcich myslelo a program bude vysielaný so skrytými titulkami. Dnes nič. Tak možno zajtra...Taký obyčajný deň. Vo svete ticha.TO BE CONTINUED... 

Anna Bartalová

Anna Bartalová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žije, má radosť, smúti. Je taká, ako vy. Len... nepočuje... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu