reklama

Príbehy zo sveta ticha: Vlak

Pre počujúceho je cesta vlakom úplnou samozrejmosťou. A nikoho asi nenapadne, s akými prekážkami pri cestovaní vlakom sa stretáva človek, ktorý nepočuje. Život prináša rôzne situácie, s ktorými v podstate ani nepočítame. A tak sa mi stalo nejakou divnou konšteláciou hviezd, že som sa musela spoľahnúť na vlakovú dopravu. Tak jo, idem na to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Kúpiť si lístok aj miestenku ešte v pohode išlo, ale teraz čo? Stanica v Trenčianskej Teplej má jedno jediné nástupište, potom je tam len hromada koľají. Tak som si povedala, že nejako už do vlaku nastúpim. Samozrejme, nemám šancu počuť, čo hlásia, či niečo mešká, koľko a vôbec, aký vlak prichádza a kam mám nastúpiť... Ako na potvoru, práve v ten deň sa rozhodol môj vlak meškať. A ja som cítila, že mi po chrbte začína stekať studený pot. Nejaký vlak sa blíži, dokonca vyzerá na rýchlik, tak keď to okolo mňa frčí, snažím sa zachytiť informáciu na dverách vagónov. Bratislava tam napísaná je, ale jejda, neznalá pomerov, netuším, či to ide do Bratislavy, alebo do Košíc. Tak sa obzerám po ľuďoch, či sa rozhodli húfne nastupovať, alebo to ignorujú. Ignorovali. Bol to IC Tatran a ten ani nestojí na tejto stanici, ale začal spomaľovať, lebo nemal voľnú koľaj. A to ma dosť poplietlo. Tak som si v duchu hovorila, hádam to nie je ten správny vlak a ja dnešný deň prežijem v zdraví. Niečo sa rysuje, ľudia už vstávajú z lavičiek, zrejme už staničný rozhlas hlási nejakú zmenu. Tak, prirútil sa ďalší rýchlik. Začína strkanica hore, dolu, nie je veľa času, veď bolo meškanie vyše pol hodiny. Stále som v strašnej neistote, ale opýtať sa nervózne pobehujúcich a nastupujúcich ľudí teraz nie je vhodná chvíľa. Kým im vysvetlím, že nepočujem, tak si zrejme budú myslieť, čo za blba to som, keď to jasne hlásia v staničnom rozhlase. Som už v správnom vagóne, ešte nájdem svoje sedadlo a hádam už nič nehrozí. Musím slušne vypoklonkovať slečnu, čo sedí na mojom mieste. Vlak je natrieskaný, je pondelok a študenti cestujú do škôl. Pevne dúfam, že sa mi podarí z môjho miesta zahliadnuť, cez aké stanice budeme prechádzať, lebo naozaj netuším, kde mám vystúpiť. Nakoľko vlak meškal, tak čas príchodu do cieľovej stanice mi je na figu, tým sa orientovať nemôžem. A čo sa hlási vo vlaku, či na staniciach, to nepočujem. Tak mi nezostáva nič iné, len naťahovať krk a pokúšať sa zachytiť názov stanice, cez ktorú vlak ide. Neexistuje si zdriemnuť, alebo relaxovať a vypnúť pozornosť. Tak pozerám okolo seba, vnímam cestujúcich. Došla som k zaujímavému poznatku. 99% študentov má v ušiach zastrčený walkman. Čiže sa dobrovoľne stávajú nepočujúcimi vzhľadom k svojmu okoliu. A tak sa do nich drcá, šťucha, lebo nereagujú na „dovolíte“ a sú akosi mimo sveta. Pobavilo ma to. Možno im z walkmanu znie muzika a to im spríjemňuje čas, ale zase sa stávajú viac zraniteľnými. Neuvedomujú si to, sluch je pre nich niečo prirodzené a samozrejmé. Stačí si vybrať z uší tie čudlíky a zas sú v realite zvukov a môžu sa orientovať. Nič im neujde, nijaké hlásenie, ani, že sa na nich niečo rúti. Takže nemusia mať pozornosť na maxime a môžu sa spoliehať na sluch. Uvažujem, čo by sa dalo urobiť, aby cesta vlakom nebola pre nepočujúceho takou traumou. Ako ho napríklad informovať, aká stanica nasleduje. Pýtala som sa počujúcich, ako to funguje vo svete zvukov, zaujímalo ma aj, ako sa napríklad môže orientovať cudzinec, ktorý je na Slovensku prvýkrát a nemá ani šajnu, kde sa nachádza. Dostalo sa mi vysvetlenia, že vo vlaku sa to hlási, dokonca aj viacjazyčne. Tak moje mozgové závity pracujú na plné obrátky. Bolo by to fajn mať vo vlaku svetelnú signalizáciu, ako to už funguje v bratislavských električkách či trolejbusoch a v mnohých autobusoch. Je tam tabuľka, na ktorej roluje názov nasledujúcej stanice. Ja viem, že finančná situácia našich železníc nie je ružová, niektoré vagóny sú v strašnom stave, tak tie svetelné signalizácie by asi do každého vagóna nešlo dať. Ale pomohlo by aj to, keby každý vlak mal jeden taký vagón so svetelnou signalizáciou a nepočujúci by už pri kúpe cestovného lístka dostal miestenku práve tam... Celkom dobrý nápad, že? Ono to však treba dostať do legislatívy, zabojovať za tie práva. Okay. Budem nad tým dumať.Šťastlivo som docestovala na hlavnú stanicu. Dav ľudí ma strhne so sebou smerom k východu. Nechám sa unášať a dúfam, že ma nikto neprevalí ani neušliape. Že sa neudeje nejaká nepredvídaná udalosť a rozhlas nevydáva varovanie. A zas mám pocit malého víťazstva, že som to zvládla.

Anna Bartalová

Anna Bartalová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žije, má radosť, smúti. Je taká, ako vy. Len... nepočuje... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu